• 9.11.2015 •

Ahojte! Prešlo 8 mesiacov a ja som sa rozhodla znovu napísať. Veľa vecí sa zmenilo, až priveľa na to, aby som všetko dopodrobna popisovala.

No asi najhlavnejší bod v mojom živote je to, že mi bola diagnostikovaná sociálna fóbia. Už veľmi dlho nie som schopná žiť plnohodnotný život, práve kvôli tejto chorobe, o ktorej som sa vlastne dozvedela len nedávno. Doteraz som si myslela, že som len hanblivá, možno trošku viac ako ostatní, ale že to je proste moja povahová črta a musím sa s tým naučiť žiť. Až pokým som nenašla článok o sociálnej fóbií a všetko to zrazu do seba zapadlo. Rozhodla som sa že konečne s tým niečo musím urobiť, inak znovu nezvládnem školu, a to vážne nechcem. Kedže bývam v Brne, bolo trochu ťažšie nájsť si psychiatričku, no po nespočetných telefonátoch som konečne našla niekoho, ku komu môžem ísť. Musím povedať, že napriek obavám som sa aj tak viac tešila, mala som v sebe totižto nádej že možno raz budem konečne v pohode. 5.11.2015 som prvý krát navštívila psychiatričku ktorá mi diagnostikovala Sociálnu fóbiu u osobnosti s rysmi hraničnými a predpísala mi antidepresíva ktorými sa lieči táto fóbia....

Čo je to vlastne sociálna fóbia? 

"Sociálna fóbia je prehnaný strach z určitého sociálneho, medziľudského kontaktu. Je sprevádzana úzkosťou, prameniace z vedomých i nevedomých negatávnych očakavani vlastného zlyhania. Strach z toho byť druhymi pozorovany, alebo aj hodnotený. Ľudia trpiaci socialnou fobiou sa obavaju a maju neprijemny pocit v týchto situáciách: v situáciách ktoré zahrnajú interakcie s druhými ľudmi (prejav na verejnosti, spoznávanie nových ľudí), ťažkosti hovoriť na verejnosti, byť sledovaný pri nejakej činnosti, obava z trápneho alebo hanebného správania, telefonovanie, písanie a hovorenie na verejnosti, byť doberaní či kritizovaní, požiadať o niečo." (zdroj: wikipedia)

A prečo to tu vlastne píšem? 
Prostredníctvom blogu si chcem zdokumentovať túto "cestu za štastím". Tak strašne dúfam že raz budem schopná pozrieť sa na tieto články a povedať si že som to zvládla. Že som sa vyliečila, a už mi obyčajné každodenné aktivity a komunikácia nerobia problémy. Že konečne žijem plnohodnotný život, a som konečne šťastná.

Takže..

9.11.2015, deň štvrtý

Dnes je to štvrtý deň čo beriem antidepresíva. Keď mi doktorka povedala, že prvý týždeň, dva budú horšie ako kedysi, a až potom sa to bude zlepšovať, v tom momente mi bolo do plaču. Myšlienka, že sa budem cítiť horšie ako doteraz ma vystrašila a spolu s prvou tabletkou som hltala taktiež strach z toho čo bude ďalej. Prvých 8 dní mám brať len polovicu tabletky, aby si telo zvyklo. S prvým dňom neprišli nijaké extrémne zmeny. Druhý deň som sa cítila citlivejšie ako kedysi, rozplakali ma úplne hlúposti, no v Ďalšej minúte som sa smiala ako zmyslov zbavená a bolo mi fajn. Stále som nepociťovala veľké zmeny, no to bolo možno aj dôsledkom toho, že som v prvých 3 dňoch nevystavovala až takým situáciám ktoré by mi moju úzkosť zhoršili. No prišiel pondelok, a stým aj škola. Vstávanie o šiestej, aby som strávila neuveriteľných (možno pre niekoho nie, ale pre mňa áno) 7 hodín, v prostredí, v ktorom sa cítim menej ako vzduch. Za celý semester, som zvládla asi len 2 pondelky, kedy som bola na všetkých hodinách. Nedokázala som sa prekonať a vstať, alebo sa prekonať a vydržať a presedieť tam tých 7 hodín. No dnes som si bola istá že tam konečne pôjdem, pretože aj tak už nemôžem vynechávať. No prišlo ráno, ja unavená a zničená, neprekonala som sa vstať z postele, až o pol dvanástej keď som sa vstala so zalepenými očami a išla sa chystať na to aby som sa nakoniec strávila aspoň hodinu a pol v škole. No akonáhle som pomyslela na školu, vnutorný nepokoj vzrástol o 100%. Už v autobuse mi srdce búšilo ostošesť, a úzkosť som mala až v hrdle. Mala som sto chutí  vystúpiť a ísť domov, no neurobila som to. Prišla som do školy, a všetko sa ešte zdvojnásobilo akonáhle som vstúpila do triedy. Ruky sa mi triasli a nevedela som povedať ani slovo. Tú hodinu a pol som si odsedela s mokrými dlaňami, nenormálnym vnútorným nepokojom a odpočítavaním minút do konca. Na chvíľu sa to zlepšilo, až do posledných 10minút keď som si spomenula že po hodine musím ísť za profesorkou a vybaviť aby som nemusela prezentovať ale odovzdať prácu v písomnej podobe. Keby ste videli pohľad akým sa na mňa pozrela, keď som jej so slzami v očiach a trasúcim sa hlasom, že mám sociálnu fóbiu a nedokážem prezentovať. Myslela som že sa prepadnem od hanby, a ešte k tomu mi bolo tak do plaču, a nedokázala som to zastaviť. Nakoniec mi vyhovela, no ten pocit asi nikdy nezabudnem. AK by som to mala zhrnúť, mám pocit, že sa to nejako pomaly zhoršuje, no dúfam že keď prejdú tieto hrozné dni, všetko bude pomaly ale isto lepšie a lepšie.