Priateľstvo

Ako by som najlepšie opísala slovo priateľ. Povedala by som, že je pomerne ťažké popísať kto to vlastne priateľ pre nás je. Je to človek ktorý je tu pre nás keď nám je zle? Je to človek s ktorým sa cítime dobre, ktorý nám dáva niečo do života, ktorý nám pomáha, a zjednodušuje nám život? Možno áno, ale neviem, stále mi tieto definície prídu príliš sebecké. Je jasné, že pravý priateľ nám pomôže, je nám oporou, ale prečo? Prečo vlastne potrebujeme priateľov? Prečo je pre nás dôležité mať niekoho na koho sa môžeme spoľahnúť? Prečo sa nenaučíme spoľahnúť sa sami na seba? Áno, je príjemný pocit vedieť, že mámee niekoho na koho sa môžeme obrátiť s našimi problémami, ale niečo vo vnútri mi hovorí že naše problémy by sme si mali riešiť sami. Neviem, možno to tvrdím preto, lebo momentálne nemám takmer nikoho na koho sa môžem spoľahnúť, ale viete čo? Myslím, že tak to je lepšie, respektíve možno nie je teraz, ale určite bude. Pomaly zisťujem, že je lepšie byť na všetko sám, ako mať v živote toxických ľudí ktorým na vás vlastne ani nezáleží. Zistila som, že niektorí ľudia boli mojimi priateľmi len preto, že som s nimi bola kedysi skoro každý deň, a to som si ešte pred pár mesiacmi hovorila aká som šťastná že ich mám. Bolí to, nehovorím že nie, ale čas, čas je jeden veľký kúzelník. Verím, že o pár mesiacov, možno aj týždňov, si poviem aká som rada za to všetko, že som zistila včas kto je a kto nie je môj priateľ. Je pravda, že vždy som bola taký samotár, nemala som veľa priateľov, a celkom isto som aj od seba niekedy ľudí odháňala, ale aj tak, odišli by od vás praví priatelia? Odišli by, keby vás naozaj poznali a vedeli by, že ste proste takí, že máte pochybnosti, o všetkom čo robíte, cítite? Nevravím že chyba je len v druhých, verejne si priznám že aj ja som urobila pomerne dosť chýb vo všetkých vzťahoch, priateľstvách. Nikto nie sme svätý, to nie, a myslím si že priateľstvo sa nerozpadne len kvôli jednej strane, určite sú obidve strany na vine, ale keď to takto dopadne, možno to tak naozaj malo byť. Možno nás v živote čaká ďalších milión ľudí, ktorí nás budú chápať a akceptovať či už máme chyby alebo nie. Nebudem popierať že sa bojím, bojím sa že tam pre mňa už nie je nikto, a že aj keď je, tak ho ani nestretnem, kvôli tomu aká som. Bojím sa, ale to mi nezabráni v tom, aby som verila, že raz budem obklopená ľuďmi ktorí ma majú naozaj radi, ktorí by pre mňa urobili čokoľvek, a to platí samozrejme aj obrátene. Vždy som bola nesmierne šťastná, keď som mohla pomôcť priateľom, alebo hoci niekomu úplne cudziemu, vždy som mala dobrý pocit, keď som ľudom vyčarila úsmev na tvári, aj keď len na chvíľu. Som typ človeka, ktorý je šťastný, keď je šťastný niekto na kom mu záleží. Aj keď sa niekedy cítim úplne pod psa, ale ak viem, že niekto na kom mi záleží trpí, snažím sa mu pomôcť ako najviac viem, snažím sa aby sa cítil lepšie, lebo viem aké to je trápiť sa. Nechcem sa teraz ľutovať, to je posledné čo by som chcela, práveže naopak, chcem si konečne dokázať že nie som len obyčajný človek na tomto svete, bezvýznamný, ako som sa cítila pomerne väčšinu života. Som výnimočná (koniec koncov každé jedno stvorenie na tomto svete je výnimočné), a viem že dokážem byť šťastná, dokážem sa konečne zbaviť tejto negativity v mojom živote a žiť taký život aký som vždy chcela.