15. februára 2015

• 14.2.2015 •

"Simple things become complicated when you expect too much"


Neviem ani čo napísať...
.
Cítim v sebe také neskutočné prázdno a neviem sa rozhodnúť či to je dobrý alebo zlý pocit. Ešte pred hodinou som mala toľko myšlienok v hlave ktoré som chcela zo seba vydať, no teraz.. nič.

Rozmýšľala som prečo musí byť vždy všetko tak strašne komplikované. A možno že ani nie je. Možno že ja vždy robím všetko komplikovaným. Možno až príliš premýšľam nad všetkým, vo všetkom vidím skrytý zmysel, všetko potrebujem vedieť, poznať. Chcela som napísať že som možno vždy ja tá chybná, ale nie, nie je to tak. Povedala som si, že nebudem odcudzovať samú seba za to, ako sa cítim, ako premýšľam a čo robím. Možno to, ako premýšľam a ako sa cítim nie je vždy to správne, ale nikdy som nevedela ako sa správať, čo je správne a čo nie, a asi sa to ani nikdy nedozviem pretože pre každého je to všetko inak. Vždy som si myslela som že som iná, vždy som vo všetkom videla hlbší zmysel, a možno to niekedy nie je dobrá vec, ale ja som rada že som takáto. Nie je to vždy dobrá vec, ale človek sa stým musí naučiť žiť. Horšie je vysvetliť to ľudom. Ľudom ktorých milujem, na ktorých mi záleží. Vždy som vedela, že musí byť ťažké zvládať moje nálady, moje zlé myšlienky, ale vždy som dúfala že príde niekto kto to pochopí. Kto pochopí ako moja myseľ funguje, prečo som taká. No už som pochopila, že taký niekto asi ani neexistuje. Už nechcem niekoho, kto to pochopí, ale kto to bude akceptovať a príjme to, aká som. Bojím sa, strašne sa bojím že to nikto nikdy neprijme, to aká som, že potrebujem viac pozornosti ako ktokoľvek iný, že potrebujem niekoho, pre koho znamenám rovnako ako on pre mňa. Celý život som žila s tým, že nikomu na mne naozaj nezáleží, že som len ďalší bezvýznamný človek ktorého si nikto nevšíma, ktorý nemá žiadny význam v tomto svete.  Áno, snažím sa zmeniť to, ako o tomto premýšľam lebo viem že to tak určite nie je, ale niekedy sa to proste nedá. Cítim sa ako na horskej dráhe. Raz si myslím že dokážem čokoľvek, že som výnimočná, že všetko zvládnem sama, cítim sa ako na vrchole sveta. No potom ako keby sa všetko preplo, zrazu sa cítim že to nezvládnem sama, že potrebujem niekoho kto ma podporí, podrží, že som len bezvýznamné zrnko v piesku. A neznášam to, neznášam ten pocit, že som bezmocná, že nedokážem vstať z postele a pomyslieť na nič pozitívne len to, ako sa mi neustále rúca život pred očami. Aký som zlý človek za to, že sa cítim nejakým spôsobom, že potrebujem od človeka ktorého milujem oveľa viac ako mi je schopný dať, že všetko je moja chyba. Nenávidím ten pocit bezmocnosti, že nemôžem nič urobiť, nemôžem zmeniť to ako sa v určitú chvíľu cítim. Nenávidím ten hlas v hlave ktorý je stále so mnou a pri každej príležitosti mi šepká do ucha všetko zlé čo sa môže stať alebo sa stalo, ktorý mi nedá pokoj a nasleduje ma všade kam idem. Chcem ho preč, chcem sa ho zbaviť, no neviem ako. Niekedy si myslím že ho musím proste prijať a zmieriť sa s tým, že tam je a vždy bude, niekedy zas že ho musím poraziť a možno vtedy zmizne. Ale akokoľvek sa snažím a chcem ho poraziť, vždy sa vráti, a naloží mi ešte horšie ako pred tým. Niekedy si hovorím že ho musím poraziť sama, a že to dokážem, že som silná. No niekedy sa cítim že potrebujem pomoc, že potrebujem niekoho kto mi pomôže ten hlas vyhnať, alebo mi povie/pomôže/nasmeruje ma ako ho mám vyhnať preč. To čo prežívam, sú stále nejaké extrémy. Buď je všetko fajn, alebo je všetko úplne na hovno. Popravde už si ani neprajem byť 100% šťastná, viem, že niečo také vlastne ani neexistuje. Priala by som si aby som bola spokojná, možno chvíľkami šťastná no s vedomím že nič nie je dokonalé a nikdy nebude.

Tak predsa len necítim prázdno. Niečo tam stále je. 

2 komentáre:

  1. Celé som to prečítala jedným dychom. Pretože mám pocit, že som čítala o sebe.
    Nenávidím ten hlas. Ten tichý hlások v mojej hlave, ktorý sa vždy "prebudí" v tej najnevhodnejšej chvíli, vtedy, keď mám pocit, že niečo skutočne dokážem; avšak vtedy mi začne pripomínať, čo všetko som už pokazila, čo všetko mi už nevyšlo, že to i tak nemá zmysel. A nenávidím sa za to, nenávidím ten hlas. Neviem, či je chyba vo mne, či je to iba moja vina, že ho neviem nejako vypnúť alebo aspoň ignorovať, pýtam sa samej seba otázky, na ktoré buď odpoveď dávno poznám a nechcem si ju priznať, nad všetkým príliš často a príliš veľa premýšľam, riešim nepodstatné somariny, stresujem sa nad maličkosťami, smejem sa príliš nahlas na veciach, ktoré nie sú až tak smiešne a keď raz začnem plakať, neviem prestať. Ale taká som. A asi to nezmením.
    beelievin.blogspot.com

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Myslím, že podobné pocity má občas každý :-).

    OdpovedaťOdstrániť