• 7.12.2014 •

Chcela by som popísať ako sa momentálne cítim ale asi žiadne slová nevyjadria tieto zvláštne pocity. Ako keby sa v mojom vnútri bili dve úplne rozdielne osobnosti. Jedna tá v pohode, ktorá sa zo všetkých síl snaží myslieť pozitívne a konečne byť úprimne šťastná, a potom tá, ktorej sa neviem zbaviť už niekoľko rokov. Tá, ktorá vo všetkom vidí niečo zlé, niečo bolestivé, a sama si vlastne ubližuje. Nikdy som nechápala prečo som taká, a vždy som sa za to cítila ako úplný idiot, vždy som bola tá ktorá niečo zničila, ktorej niečo vadilo, ktorá prekážala, ktorá bola nazvyš, aspoň som sa tak vždy cítila. Možno to tak vôbec nebolo, ale prečo, prečo sa tak musím vždy cítiť? Prečo som taká? Vôbec nechápem ako môj mozog rozmýšľa, prečo tak rozmýšľa a hlavne prečo sa neustále cítim tak strašne. Osamelo. Smutne. V jednu chvíľu som pozitívna a hovorím si ako všetko bude fajn, a o pár hodín by som sa najradšej zahrabala pod paplón a preplakala celý deň. A mám pocit, že stále zvíťazí ta negativita, smútok, osamelosť a ja zase skončím schúlená v posteli s miliónmi myšlienok. 

Nenávidím to. Už sa nechcem cítiť takto osamelo, strašne to nechcem, lebo je to najhorší pocit na svete, ale keby som ja vedela ako to mám zmeniť. Keby som sa aspoň o to nepokúšala už niekoľko rokov a niečo by sa zmenilo, ale nie, ono je to stále so mnou. Stále sa takto cítim a viem, že by som mala byť optimistická ako som pôvodne chcela byť, ale momentálne jediné na čo myslím je, že taká budem vždy. Že sa toho nikdy nezbavím, že nebudem nikdy šťastná a aj keď budem tak všetko proste pokazím, pretože toto som ja, malé hlúpe dievča ktoré sa nedokáže oslobodiť od sk*rvených myšlienok ktoré ju ničia.