• 9.11.2015 •

Ahojte! Prešlo 8 mesiacov a ja som sa rozhodla znovu napísať. Veľa vecí sa zmenilo, až priveľa na to, aby som všetko dopodrobna popisovala.

No asi najhlavnejší bod v mojom živote je to, že mi bola diagnostikovaná sociálna fóbia. Už veľmi dlho nie som schopná žiť plnohodnotný život, práve kvôli tejto chorobe, o ktorej som sa vlastne dozvedela len nedávno. Doteraz som si myslela, že som len hanblivá, možno trošku viac ako ostatní, ale že to je proste moja povahová črta a musím sa s tým naučiť žiť. Až pokým som nenašla článok o sociálnej fóbií a všetko to zrazu do seba zapadlo. Rozhodla som sa že konečne s tým niečo musím urobiť, inak znovu nezvládnem školu, a to vážne nechcem. Kedže bývam v Brne, bolo trochu ťažšie nájsť si psychiatričku, no po nespočetných telefonátoch som konečne našla niekoho, ku komu môžem ísť. Musím povedať, že napriek obavám som sa aj tak viac tešila, mala som v sebe totižto nádej že možno raz budem konečne v pohode. 5.11.2015 som prvý krát navštívila psychiatričku ktorá mi diagnostikovala Sociálnu fóbiu u osobnosti s rysmi hraničnými a predpísala mi antidepresíva ktorými sa lieči táto fóbia....

Čo je to vlastne sociálna fóbia? 

• 12.3.2015 •

Ahojte!

Tak som rozmýšľala..

 Myslím, že každý poznáme youtube. Stále viac a viac ľudí robí videá na youtube, ale u nás to ešte nie je tak rozšírené ako napríklad v Amerike, Anglicku, blabla. Myslím že veľa z nás sleduje mnoho zahraničných channelov, ale čo si myslíte o robení videu na Slovenku? Pravdu povediac, už asi od 13-tich rokov som snívala robiť videá, ale vždy som sa hanbila, bála reakcie ľudí, predsa len som bola hlúpe 13 ročné dievča. Nikdy ma nelákalo robiť beauty videá, aj keď to sa zdá ako najviac bežná vec ktorú môžte na youtube robiť a zviditeľniť sa. No mojim cieľom nikdy nebolo zviditeľniť sa. Som človek tichý, plachý, bojazlivý a predovšetkým strašne hanblivý. Nenávidím byť stredobodom pozornosti, a celkom často som radšej sama, čítam si, robím si svoje veci ako keby som mala ísť niekam von...

• 28.2.2015 •

Niektoré dni sú fajn. Niekedy vstanem, a poviem si že dnes bude dobrý deň. A ono to aj dobrý deň je, pokým nepríde večer, a ja sa cítim tak osamelo. Niekedy to príde tak zrazu, už sa len pristihnem že som nervózna, podráždená a najradšej by som si ľahla aby bol zas ďalší nový deň a aby som mohla zas urobiť presne to isté ako včera, tú istú rutinu, vďaka ktorej mi je aspoň na chvíľu lepšie. Kiežby bol stále deň a nikdy neprišla tá tmavá hnusná noc.

Fotka, s ktorou si nie som istá či som spokojná, ale to je vlastne úplne jedno. 

• 21.2.2015 •

Niekedy som naozaj šťastná... a vďačná za všetko čo v živote mám. Neverím že to tvrdím, a pravdepodobne mám len pár z tých dobrých dní, keď je všetko fajn a ja sa cítim spokojne. Ale som rada, som neskutočne rada že prichádzajú takéto dni aj keď sa už možno zajtra nebudem zdieľať tieto pocity, stále som rada za takéto chvíľky, keď sa zamyslím a poviem si že v tejto chvíli som naozaj šťastná...

PS: budem pravdepodobne pridávať k článkom moje fotky, snáď to tu neskazia teda. 

• 14.2.2015 •

"Simple things become complicated when you expect too much"

Neviem ani čo napísať...

.

Cítim v sebe také neskutočné prázdno a neviem sa rozhodnúť či to je dobrý alebo zlý pocit. Ešte pred hodinou som mala toľko myšlienok v hlave ktoré som chcela zo seba vydať, no teraz.. nič.

Rozmýšľala som prečo musí byť vždy všetko tak strašne komplikované. A možno že ani nie je. Možno že ja vždy robím všetko komplikovaným. Možno až príliš premýšľam nad všetkým, vo všetkom vidím skrytý zmysel, všetko potrebujem vedieť, poznať. Chcela som napísať že som možno vždy ja tá chybná, ale nie, nie je to tak. Povedala som si, že nebudem odcudzovať samú seba za to, ako sa cítim, ako premýšľam a čo robím. Možno to, ako premýšľam a ako sa cítim nie je vždy to správne, ale nikdy som nevedela ako sa správať, čo je správne a čo nie, a asi sa to ani nikdy nedozviem pretože pre každého je to všetko inak. Vždy som si myslela som že som iná, vždy som vo všetkom videla hlbší zmysel, a možno to niekedy nie je dobrá vec, ale ja som rada že som takáto. Nie je to vždy dobrá vec, ale človek sa stým musí naučiť žiť. Horšie je vysvetliť to ľudom. Ľudom ktorých milujem, na ktorých mi záleží. Vždy som vedela, že musí byť ťažké zvládať moje nálady, moje zlé myšlienky, ale vždy som dúfala že príde niekto kto to pochopí. Kto pochopí ako moja myseľ funguje, prečo som taká. No už som pochopila, že taký niekto asi ani neexistuje. Už nechcem niekoho, kto to pochopí, ale kto to bude akceptovať a príjme to, aká som. Bojím sa, strašne sa bojím že to nikto nikdy neprijme, to aká som, že potrebujem viac pozornosti ako ktokoľvek iný, že potrebujem niekoho, pre koho znamenám rovnako ako on pre mňa. Celý život som žila s tým, že nikomu na mne naozaj nezáleží, že som len ďalší bezvýznamný človek ktorého si nikto nevšíma, ktorý nemá žiadny význam v tomto svete.  Áno, snažím sa zmeniť to, ako o tomto premýšľam lebo viem že to tak určite nie je, ale niekedy sa to proste nedá. Cítim sa ako na horskej dráhe. Raz si myslím že dokážem čokoľvek, že som výnimočná, že všetko zvládnem sama, cítim sa ako na vrchole sveta. No potom ako keby sa všetko preplo, zrazu sa cítim že to nezvládnem sama, že potrebujem niekoho kto ma podporí, podrží, že som len bezvýznamné zrnko v piesku. A neznášam to, neznášam ten pocit, že som bezmocná, že nedokážem vstať z postele a pomyslieť na nič pozitívne len to, ako sa mi neustále rúca život pred očami. Aký som zlý človek za to, že sa cítim nejakým spôsobom, že potrebujem od človeka ktorého milujem oveľa viac ako mi je schopný dať, že všetko je moja chyba. Nenávidím ten pocit bezmocnosti, že nemôžem nič urobiť, nemôžem zmeniť to ako sa v určitú chvíľu cítim. Nenávidím ten hlas v hlave ktorý je stále so mnou a pri každej príležitosti mi šepká do ucha všetko zlé čo sa môže stať alebo sa stalo, ktorý mi nedá pokoj a nasleduje ma všade kam idem. Chcem ho preč, chcem sa ho zbaviť, no neviem ako. Niekedy si myslím že ho musím proste prijať a zmieriť sa s tým, že tam je a vždy bude, niekedy zas že ho musím poraziť a možno vtedy zmizne. Ale akokoľvek sa snažím a chcem ho poraziť, vždy sa vráti, a naloží mi ešte horšie ako pred tým. Niekedy si hovorím že ho musím poraziť sama, a že to dokážem, že som silná. No niekedy sa cítim že potrebujem pomoc, že potrebujem niekoho kto mi pomôže ten hlas vyhnať, alebo mi povie/pomôže/nasmeruje ma ako ho mám vyhnať preč. To čo prežívam, sú stále nejaké extrémy. Buď je všetko fajn, alebo je všetko úplne na hovno. Popravde už si ani neprajem byť 100% šťastná, viem, že niečo také vlastne ani neexistuje. Priala by som si aby som bola spokojná, možno chvíľkami šťastná no s vedomím že nič nie je dokonalé a nikdy nebude.

Tak predsa len necítim prázdno. Niečo tam stále je. 

• 7.12.2014 •

Chcela by som popísať ako sa momentálne cítim ale asi žiadne slová nevyjadria tieto zvláštne pocity. Ako keby sa v mojom vnútri bili dve úplne rozdielne osobnosti. Jedna tá v pohode, ktorá sa zo všetkých síl snaží myslieť pozitívne a konečne byť úprimne šťastná, a potom tá, ktorej sa neviem zbaviť už niekoľko rokov. Tá, ktorá vo všetkom vidí niečo zlé, niečo bolestivé, a sama si vlastne ubližuje. Nikdy som nechápala prečo som taká, a vždy som sa za to cítila ako úplný idiot, vždy som bola tá ktorá niečo zničila, ktorej niečo vadilo, ktorá prekážala, ktorá bola nazvyš, aspoň som sa tak vždy cítila. Možno to tak vôbec nebolo, ale prečo, prečo sa tak musím vždy cítiť? Prečo som taká? Vôbec nechápem ako môj mozog rozmýšľa, prečo tak rozmýšľa a hlavne prečo sa neustále cítim tak strašne. Osamelo. Smutne. V jednu chvíľu som pozitívna a hovorím si ako všetko bude fajn, a o pár hodín by som sa najradšej zahrabala pod paplón a preplakala celý deň. A mám pocit, že stále zvíťazí ta negativita, smútok, osamelosť a ja zase skončím schúlená v posteli s miliónmi myšlienok. 

Nenávidím to. Už sa nechcem cítiť takto osamelo, strašne to nechcem, lebo je to najhorší pocit na svete, ale keby som ja vedela ako to mám zmeniť. Keby som sa aspoň o to nepokúšala už niekoľko rokov a niečo by sa zmenilo, ale nie, ono je to stále so mnou. Stále sa takto cítim a viem, že by som mala byť optimistická ako som pôvodne chcela byť, ale momentálne jediné na čo myslím je, že taká budem vždy. Že sa toho nikdy nezbavím, že nebudem nikdy šťastná a aj keď budem tak všetko proste pokazím, pretože toto som ja, malé hlúpe dievča ktoré sa nedokáže oslobodiť od sk*rvených myšlienok ktoré ju ničia. 

Priateľstvo

Ako by som najlepšie opísala slovo priateľ. Povedala by som, že je pomerne ťažké popísať kto to vlastne priateľ pre nás je. Je to človek ktorý je tu pre nás keď nám je zle? Je to človek s ktorým sa cítime dobre, ktorý nám dáva niečo do života, ktorý nám pomáha, a zjednodušuje nám život? Možno áno, ale neviem, stále mi tieto definície prídu príliš sebecké. Je jasné, že pravý priateľ nám pomôže, je nám oporou, ale prečo? Prečo vlastne potrebujeme priateľov? Prečo je pre nás dôležité mať niekoho na koho sa môžeme spoľahnúť? Prečo sa nenaučíme spoľahnúť sa sami na seba? Áno, je príjemný pocit vedieť, že mámee niekoho na koho sa môžeme obrátiť s našimi problémami, ale niečo vo vnútri mi hovorí že naše problémy by sme si mali riešiť sami. Neviem, možno to tvrdím preto, lebo momentálne nemám takmer nikoho na koho sa môžem spoľahnúť, ale viete čo? Myslím, že tak to je lepšie, respektíve možno nie je teraz, ale určite bude. Pomaly zisťujem, že je lepšie byť na všetko sám, ako mať v živote toxických ľudí ktorým na vás vlastne ani nezáleží. Zistila som, že niektorí ľudia boli mojimi priateľmi len preto, že som s nimi bola kedysi skoro každý deň, a to som si ešte pred pár mesiacmi hovorila aká som šťastná že ich mám. Bolí to, nehovorím že nie, ale čas, čas je jeden veľký kúzelník. Verím, že o pár mesiacov, možno aj týždňov, si poviem aká som rada za to všetko, že som zistila včas kto je a kto nie je môj priateľ. Je pravda, že vždy som bola taký samotár, nemala som veľa priateľov, a celkom isto som aj od seba niekedy ľudí odháňala, ale aj tak, odišli by od vás praví priatelia? Odišli by, keby vás naozaj poznali a vedeli by, že ste proste takí, že máte pochybnosti, o všetkom čo robíte, cítite? Nevravím že chyba je len v druhých, verejne si priznám že aj ja som urobila pomerne dosť chýb vo všetkých vzťahoch, priateľstvách. Nikto nie sme svätý, to nie, a myslím si že priateľstvo sa nerozpadne len kvôli jednej strane, určite sú obidve strany na vine, ale keď to takto dopadne, možno to tak naozaj malo byť. Možno nás v živote čaká ďalších milión ľudí, ktorí nás budú chápať a akceptovať či už máme chyby alebo nie. Nebudem popierať že sa bojím, bojím sa že tam pre mňa už nie je nikto, a že aj keď je, tak ho ani nestretnem, kvôli tomu aká som. Bojím sa, ale to mi nezabráni v tom, aby som verila, že raz budem obklopená ľuďmi ktorí ma majú naozaj radi, ktorí by pre mňa urobili čokoľvek, a to platí samozrejme aj obrátene. Vždy som bola nesmierne šťastná, keď som mohla pomôcť priateľom, alebo hoci niekomu úplne cudziemu, vždy som mala dobrý pocit, keď som ľudom vyčarila úsmev na tvári, aj keď len na chvíľu. Som typ človeka, ktorý je šťastný, keď je šťastný niekto na kom mu záleží. Aj keď sa niekedy cítim úplne pod psa, ale ak viem, že niekto na kom mi záleží trpí, snažím sa mu pomôcť ako najviac viem, snažím sa aby sa cítil lepšie, lebo viem aké to je trápiť sa. Nechcem sa teraz ľutovať, to je posledné čo by som chcela, práveže naopak, chcem si konečne dokázať že nie som len obyčajný človek na tomto svete, bezvýznamný, ako som sa cítila pomerne väčšinu života. Som výnimočná (koniec koncov každé jedno stvorenie na tomto svete je výnimočné), a viem že dokážem byť šťastná, dokážem sa konečne zbaviť tejto negativity v mojom živote a žiť taký život aký som vždy chcela.